PRÓZA-I.-2010
Lenka Debnárová: Stratená v kmeňoch
Výkrik...
Obyčajný výkrik čistý ako vlaňajší sneh , ktorý sa roztopil skôr než stihol napadnúť sa rozliehal mojim telom. Chuť ničiť, kopať, hrýzť a šalieť sa stupňovala každým úderom môjho srdca.
Cítila som zúfalstvo. Ovíjalo sa mi okolo tela. Spolu sme sa vlnili v čiernej vode pohlcujúcej moju dušu. Bubnovanie dažďa sa mi v ušiach menilo na techno. A niekto tam hore stále pridával hlas.
Aj tak som len ticho sedela.
Banda magorov okolo mňa so záujmom pozerala na tabuľu. Podľa obrázkov na nej som zistila že máme matiku. Pche. Nikto sa na mňa ani nepozrel. Nemali na to odvahu. Dokonca... aj učitelia mali voči mne určitý druh rešpektu. Nechcela som aby ma chápali, tak ako oni nechceli aby som ja pochopila ich. Nepotrebovala som ich.
Sedela som sama v poslednej lavici, oblečená v dlhých čiernych šatách a oni si mysleli že som blázon.
Zazvonilo.
Z triedy som zmizla skôr ako si to niekto vôbec všimol. Obula som si moje obľúbené vysoké čierne čižmy a vykročila som do dažďa. Mala som rada daždivé dni. Boli také tmavé. Pochmúrne. Plné spomienok.
Kráčala som ulicami a dážď mi prepletal kučeravé ryšavé vlasy. Domy strácajúce sa za mojim chrbtom boli čoraz menšie. Onedlho som ich už nevidela. Zmizli za stromami hustého lesa.
Zúfalstvo sa zmenilo na nával slobody. Kričala som, tancovala, behala a skákala. Kvapky dažďa sa mi tento krát vyhýbali. Boli príliš pomalé na to aby ma stihli trafiť. Unikala som im tak ako som unikla aj životu.
Prestala som sa hrať na niečo čím som nebola. Celou silou som sa odrazila od zeme a zmizla som v korunách stromov.
Monika Hudáčeková: Prekonal som sám seba
Hovorí sa, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Ibaže, ako môžem „JA“ ,neplnoletý, ešte nevyštudovaný, mladý človek vytvoriť šťastie sebe a svojim milovaním, keď môj otec ani nevie, že existujem, keďže sa celé dni opája v alkohole a moja mama sa snaží pred tým všetkým kývnuť rukou a robiť sa ,že nič sa nedeje ! Radšej pracuje! Pracuje neustále, veľa
a nikdy nie je doma . Robí všetko preto, aby čo najmenej zdieľala spoločné steny s mojím otcom To všetko preto ,aby nevidela jeho opitý ksicht. Ostávam často doma sám a ten opitý ksicht , je tu opäť pre mňa. Som jedináčik ,často to ľutujem, ale na druhej strane , tento svet
nepotrebuje ďalšieho, vyčítajúceho potomka . Chodím si síce na drahú súkromnú školu , ktorú hradí, zväčša matka, keďže ma veľmi dobre korene vo svojej firme a darí sa jej (aspoň niekomu) . Nemám kamarátov mužského pohlavia, všetci sú to típci, majstri sveta, feťáci, či alkoholici a hlavne kvôli tomu poslednému ,by mi bolo ťažké opäť spoznať niekoho takého bližšie. Mám síce veľa kamarátok, no na druhej strane žiadne dievča ,ktoré by tu bolo iba pre mňa. Hovorí sa tomu priateľka, spriaznená duša, alebo nazvite si to každý, ako chcete. Proste chcel by som niekoho, kto by ma pochopil ,kto by mi pomáhal prekonávať strach, že som na všetko sám . Mal som síce nejednu príležitosť ,mať dievča. Nejedna z dievčat patrila medzi moje dobré kamarátky ,ale o mojich problémoch a problémoch mojich rodičov som im nikdy nevravel, viem, že by som sa cítil trápne . Preto som sa neodvážil s nikým chodiť, pretože
keď som si predstavil, že po dlhšom čase by som ju musel zoznámiť s mamou, ktorá by ju mala úplne na háku , ako všetko čo sa týka mňa a na druhej strane otca vyvaleného s fľašou
v ruke, cigaretou v hube, ktorej popol padal na zem...nie ďakujem, neprosím ! Načo, aby sa bála či tak niekedy nedopadne ona so mnou ?! ... Síce pre mňa hlúpa predstava, ale predsa. Aký otec, taký syn! ... toto si určite mnoho ľudí myslí, „No ja im dokážem opak“.
Toto všetko mi nedovolí začať si normálny, ... V duchu mám stále dlhodobý vzťah . Výčitky voči otcovi, áno, aj mama má chybu, ale tá sa aspoň snaží tváriť normálne, na rozdiel od otca , ten to už nedokáže. Pamätám sa , keď som bol malý a otec prišiel z práce (vtedy ešte aspoň pracoval) . Ja som mal horúčky, s chrípkou som vtedy ležal v posteli a otec ma o desiatej večer poslal do dvesto metrov vzdialeného pohostinstva, kúpiť vodku. Plakal som. Nechápal som, že fľaša vodky môže byť niekomu prednejšia ako zdravie vlastného dieťaťa. A mama ? – namiesto toho, aby mu niečo povedala, prinajmenšom sa ho opýtala, či je normálny, nepovedala ani slovo. Určite preto, aby sa s ním nemusela hádať, ale ...
Toto bola prvá, najbolestnejšia a nepochopiteľná udalosť, ktorá mi ukázala pravdu, ktorú som nechcel vidieť. Môj otec je naozaj alkoholik. Prečo, keď sme mali dostatok
peňazí, mal čo chcel, prečo pije? Teraz má tak akurát ženu, ktorej je ukradnutý a syna, ktorý mu nevie odpustiť, že s ním nezažil detstvo na ihrisku, umývanie rúk z pieskoviska a iné krásne veci. Vykašľal sa proste na jednorodené dieťa, svoje dieťa. Ja taký určite nikdy
nebudem! Často som plakal a plačem dodnes, hoci mám sedemnásť rokov a som pomaly dospelý muž. Vždy som túžil po rodine, v ktorej by som cítil, čo je to milovať a byť milovaný, čo je to pocit, keď na tebe niekomu záleží a nie si mu ľahostajný. Oni mi okrem peňazí nedali nič. Ale mne na nich záležalo ...
Jeden večer som sa s ním pohádal. Mama, samozrejme zase nebola doma! Pohádal som sa s ním a skoro sme sa pobili, Plakal som ako malé dieťa, nevydržal som to, vytrhol som mu fľašu z ruky, v návale zlosti vybehol z domu. Nezatvoril som za sebou dvere, iba som utekal, plakal, utekal a plakal... v tme ... Vybehol som hore na dvor, kde sme bývali. Sadol
som si k stromu, plakal, v ruke som nadhadzoval s fľašou a so zlosťou prečítal etiketu “Vodka jemná , 7dcl,40%“. Čo mu na tom preboha chutí!? Chcel som to rozbiť, no potom ma napadlo ... A tak som si odpil prvýkrát, druhý, tretí, štvrtý... Prvýkrát v mojom živote som dal do úst niečo také hnusné, ako je alkohol. Áno, iba preto, aby som vedel pochopiť, čo na tom vidí. No nechápal. Ale ten pocit opitosti, keď máš všetko na háku a nič pre teba nie je problém, pretože ako sa hovorí, opitý majú šťastie a aj keď by padli z desať metrovej výšky, nič sa im nestane, bol skvelý. Tak mali zo mňa konečne čo chceli. Druhého otca. Chodil som po vonku, flákal, školu som zanedbával, peniaze na lyžiarsky šli samozrejme iným smerom, na alkohol...
Keď nastal týždeň lyžiarskeho výcviku, odtrepal som sa na ten dlhší čas ku kamoške, ktorou bola moja spolužiačka a akurát bola na materskej. Zašťastilo sa jej. Ako som prišiel k nej opitý a pozrela na mňa vyčítavými očami, čo to pre Boha so sebou robím, mal som to na háku. Ráno som vstal a opäť na celý deň sa odtrepal. Vrátil sa až v utorok večer. Vyvolávala mi, či som v poriadku, či prídem späť, či ma má čakať. Toto sa mi stalo prvý krát. Niekto sa
o mňa zaujíma, dokonca nie mama, ani otec.
Domov som chodil, len keď som potreboval peniaze. Tento týždeň som však musel vytrvať. Ešte v ten večer, som sa vrátil k nej, nedalo mi. Prišiel som, ožratý som si ľahol
a zaspal, bez slova. Zobudil som sa na ďalší deň o druhej poobede, triezvy... Strašne ma bolela hlava. Tak som sa umyl, obliekol (áno, až tak hrozne som na tom nebol) a podišiel do chodbičky, obuť sa a odisť. Nevidela ma. Kŕmila malého. Vtedy som začul plač a niečo sa vo mne zastavilo... Vrátil som sa k nej, postavil sa k dverám do ich spálne a pozeral sa, ako
šťastne, spokojne si ležia jeden vedľa druhého a ona sa malému nevinnému človiečikovi venuje. Uvedomil som si ... jemu som to vyčítal a ja som taký istý... čo dokáže jeden obraz, hoci neúplnej, ale šťastnej rodiny... prebral som sa zo svojho nekonečného alkoholického sveta a zo dňa na deň, začal opäť plnohodnotne žiť!
Po lyžiarskom som sa vrátil domov, pobalil si veci a odišiel k nim ... Konečne som cítil, čo je to „byť milovaný“ ... Mama medzitým vraj odišla bývať k nejakému postaršiemu pánovi a otec sa na mňa vybúril plnými ústami nadávok vo dverách... Iba som sa usmial a zamyslel sa “Ty si sa nedokázal zmeniť kvôli vlastnej rodine, synovi. Ja som ti to vyčítal, padol na tvoje dno, ale zmenil som sa. Vďaka cudzej rodine, ktorá je teraz tou mojou... “
Anna Gazdíková: Podobám sa Márii panne
„Things will change...
will be back together, I will be waithing for you.
You had stay, you will be here forever, never went away...
cause you have to go. The sweetest talk, cause I did let you go.“
Within Temptation – Bitesweet
Prečo sa vždy musíme obzerať na svoje okolie? Nemôže vzťah fungovať len medzi dvoma osobami? Prečo je do toho vždy, takmer vždy zatiahnutá aj tretia osoba, a to jest spoločnosť? Prečo to nemôže fungovať ako v predstavách plavovlasých dievčatiek s plastovými korunkami, ktoré si štebotajú svoje dokonalé sny niekde medzi popadaným lístím a spomienkovou krabičkou starej mamy?
„Raz si pre mňa príde krásny princ na bielom koni, odnesie si ma do svojho zámku niekde na lesnej čistinke a jeho rodičia nám vystroja obrovskú svadbu s ružovou marcipánovou tortou a vtáčiky nám budú spievať obradné piesne.“
My už však dávno nie sme deti. Krabička starej mamy je zaprášená niekde na povale a lístie dávno pohrabané pracovitými rukami, ktoré nás vychovali a chránili. Aj ruky nás už opustili. Nechránia. Chrániť sa už musíme samy. Nechránia, radia a karhajú.
Už sme na to samy. Ostali sme len my a spoločnosť. Neľútostná, zainteresovaná a krutá. Prečo nás nenechá? Prečo nedovolí, aby sme boli s tými, ktorých tak veľmi milujeme a potrebujeme?!
Dosť! Kričíme keď nám cudzie slová kmášu sny. Keď nám kradnú predstavy a hania lásky. Kričíme, no z našich úst, z mojich a tvojich úst nevychádza ani hláska. Nik nás nepočuje, len krabička na povale hrá svoju starú melódiu. Beethwenova symfónia sa rozlieha medzi trámami a my, ja a ty kľačíme medzi snami a snažíme sa ich zlepiť slzami, krvou ranených a láskou dávno stratených.
Prečo, pre boha musíme teda dbať na rady tých, ktorí nás odsudzujú za to, čo máme v srdci, v očiach a v mysli? Prečo musíme dbať na pravidlá, ktoré bolia ako koruna z tŕňov? Cítim čo som ešte necítila, bolí to, ale ja to vydržím, pretože viem, že aj ty váhaš. Pretože viem, že aj keď je nádej malá, je tu. S nami. Zavretá v tesnej klietke našich prepletených prstov. Vtedy, keď si ma slovami hladil a očami bozkával. Vtedy, aj dnes. Je tu, a bolí. Krvácam a ty ma v tom nechávaš.
Neodpovedáš na otázky, ktoré kričím do vetra tvojich vlasov. Si tu so mnou, a predsa tak ďaleko. Odpovedáš, kričíš a stenáš so mnou, no ja ťa pre vlastné srdce nepočujem. Búši, aj ono ťa vidí. Je šťastné, a tak nepočujem nárek a vyznania z tvojich pier.
Pozerám sa a pri tom nevidím. Som zaslepená. Načúvam, a nič nepočujem. Ohlušená vlastnými vzlykmi. Vetrím, no dych cudzincov odnáša odo mňa aj ten kúsok tvojej vône, ktorá ostala na mojich pleciach. Oťažievajú a ja klesám pod ťarchou výčitiek a citov.
Dávno, dávno pred tým si mi podával pomocnú ruku, ťahal si ma na nohy, Späť k snom a ideálom, no teraz sa tvoja ruka nedotýka mojich ramien. Nepodporuje, nehladí a nepomáha. Len váha. Váha, a čaká. Na čo čakáš? Prečo nerozhodneš?!
Už nevládzem. Prsty sa rozplietli a nádej uletela ako sýkorka z väzenia mosadzných okov. Nevládzem ju zastaviť. Chyť ju! Nepusť ju preč! Preč od nás! Prečo sa nehýbeš!? Prečo ju nechávaš odletieť?!
Ľútostne pozeráš ako trepoce krídelkami istoty a nehy a necháva nás tu. Samých a slabých. Zraniteľných. Po lícach sa rinú slzy. Mne. Kľačím a prosím. Teba – o pomoc. Nenechaj ma tu.
Dlane sú prázdne a chladné a pri srdci mrazí. Krvavé slz padajú na belostné rúcho panny. Kedysi si vravieval, že podobám sa Márii. Márii panne. Nádej uletela aj s čistotou srdca a Mária sa stráca s ňou. Rúcho je zakrvavené. Špatia ho hnevlivé slová a nenávisť v očiach. Telo je poškvrnené a slzy nástojčivé.
Prečo mi nepomôžeš? Prečo?! Akou veľkou môže byť priepasť dvoch sŕdc, ktoré delí jediné – spoločnosť. Okolie. Smutne a bolestne hľadíš na moju tvár, po ktorej sa kotúľajú krvavé slzy. Aj ty roníš slzy, a predsa ma neobjímeš.
Predsa ma nevezmeš do náručia a nešepkáš mi, tak ako toľko ráz pred tým, že všetko bude dobré. Bolí to. Trhá ma to zvnútra a ty sa len prizeráš.
Plačeš, a prizeráš sa môjmu žiaľu. Áno, toto je trest. Trest za nerozhodnosť. Za lásku, ktorá nečkala a chcela všetko hneď. Trest spoločnosti, ktorá to nechcela. Ktorá nechcela aby sme boli spolu. Krutosť a trpká nenávisť váľa sa nám pri nohách. To sú dary, ktoré nám tu nechali.
Plačeš čoraz nástojčivejšie a vzpínaš ku mne dlaň. Prázdnu, a predsa plnú nádeje a nehy. Vzpínam sa i ja, no nedosiahnem. Ruky sú prikrátke a dlane stále prázdne.
Láskyplne sa pozeráš na moju korunu z tŕňov a s hrdelným stonom sa pohýnaš k môjmu hrobu. No, nohy ťa už neposlúchajú. Myseľ by šla, mramor však opletá nohy a pľúca sa už nevládzu nadýchnuť. Moje, ani tvoje.
Dve sochy z mramoru stoja v Chráme nespravodlivosti. Po oboch stranách kamenného trónu stoja podstavce zo sĺz. Z krvi ľúbych sŕdc.
Na jednom socha ženy. Tvárou podobá sa Márii panne. Krásna s očami plnými bolesti. Kľačí a ruku vopred vzpína. Belostné rúcho n prsiach krvou zmáčané. Na hlave koruna. Koruna tŕňová. Krvavé slzy roní a ruku s nádejou vzpína k druhej soche. Ku svojej láske.
Druhá socha tiež kľačí. Muž s očami plnými nehy a prosby o odpustenie. Krásny a spanilý, devu však nezachránil. Rozhodol sa neskoro a krvavé slzy tiež mu tvár zmáčajú. Milenci odsúdení. Vzpínajú k sebe bledé dlane.
A medzi nimi, hľa – Neprávosť. Usadená na honosnom tróne z ľudských tiel. Víťazoslávne s usmieva, na milencov nehľadí. A oni, milí, mučeníci, vzpínajú sa. Bojujú s osudom a chcú sa znova objať. Utešiť jeden druhého, utrieť slzy z bielych líc. Nebolo im priate. Ľud im nebol naklonený podobne, ako osud.
Hľa, čo to drží Neprávosť! -V skrvavených dlaniach, holubica sedí. Zatrepe krídlami a prelieta pomedzi mramorové bytosti ľúbezné. Neprávosť ľutuje. Bolesť dvoch sŕdc obmäkčili jej rozhodnutie. Holubica mieru usadla na mužovo plece a znehybnela s ním.
Načo nám, môj milí, načo nám teraz mier? V mojom srdci je ho dosť, rovnak ako v tvojom. To spoločnosť by sa mala zmieriť. Uväznili, potrestali nás takto.
Hľa, spolu sedíme vedno, a predsa sme si tak vzdialení. Nebude nám dopriate spočinúť jeden druhému v náručí!
Rozhodli sme sa, spoločnosť nás však pochovala skôr, ako sme mohli byť spolu. Tí druhí. Vzali nám to jediné, na čom záležalo. Srdcia - čisté a ľúbezné...
Tatiana Tomaškovičová: Na vrchole Everestu
Carla a Jane. Spoznali sa len pred pár mesiacmi, keď Carla začala chodiť s Jane do triedy, no už teraz sa im zdalo, akoby sa poznali od detstva. Jedna o druhej vedeli všetko . Nosili si obľúbené čokolády, posielali správy s úsmevom a slová, ktorým rozumeli len ony. Všetci ich poznali. Zvykli si na ich bozky pri stretnutí, objatia, vedeli, že sú „tými spriaznenými“.
Bol utorok, deň, ktorý obe tak veľmi nenávideli. Bez vážneho dôvodu. Len tak. Lebo bola fyzika. Lebo si anglinárka vždy v utorok obliekala ružové šaty. Lebo utorok bol dňom hluku. lebo v utorok sa nedalo fajčiť cez prestávku. A lebo práve v tento utorok ich všetci srali.
Rozprávali sa. Museli zo seba dostať zlosť. Nie zlosťou, len úprimnosťou. Všade bolo ticho, susedov pes Aris, ktorý sa každý utorok odtrhne z reťaze už doštekal, sused od nervov vypil štyri rumy, pohádal sa so susedou a teraz sa snaží zaspať. Psychopati zo štvrtého už neučia svoje dieťa brechať a Janin otec si už opäť vybalil svoje stokrát pobalené veci.
Bežné, všetko bežné, akurát svety nie. Ich svety. Každé zranenie viac bolí tú druhú, všetko ubližovanie ubližuje citom tej druhej. Každé sklamanie v priateľovi bolí tú druhú viac ako čokoľvek. Viac ako kedykoľvek predtým. Rozprávajú si potichu, tak, že kvapky im vytvárajú baladu bublín a bolesť páli viac ako pomaly.
Carla objíme Jane. Ako vždy. Ako ešte nikdy. Zotiera jej slzu opačnou stranou ukazováka , rozptýli ju smerom k uchu, prejde po lícnej kosti. Utrie slzu sebe, pohladí jej vlasy, tíši ju a hrá sa hru s jej čiernohnedými pramienkami, vidí záhyby vĺn. Pozrie jej do očí, utrie slzu, ktorú už nerozptýli. Utrie druhú , chytí jej tvár z oboch strán, bruškami prstom vkladá svoje teplo do jej srdca a pobozká ju. Pomaly, so slzami v očiach sa topí v jej soli. Dáva jej lásku. takú, aká jej chýba. Každú lásku. Bozkáva ju do melódie stratených detských ideálov vracajúcich sa z osobnostného dna malého dievčatka.
-Dokázala by si ľúbiť dievča?
-Myslíš, že neviem ľúbiť?
Miroslav Lukačovič: Kam bežím?
Len tak z nudy som sa rozhodol, že budem bežať. Obul som topánky a naštartoval telo. Dni... mesiace... roky ubiehali rýchlejšie ako som si predstavoval. Predo mnou sa zrazu zjavila líška, no ja som si ju veľmi nevšímal.
Líška ma chcela zastaviť, no ja som zastaviť nemohol, predsa som si dal predsavzatie, že nezastanem. Líška začala bežať vedľa mňa a prekvapivo mi stíhala, čo ma dosť rozčuľovalo.
- Kam bežíš?
- Nikam.
- Musíš predsa niekam bežať, keď bežíš.
- Bežím, pretože som sa tak rozhodol.
- Ja chcem bežať s tebou.
- Nebudeš mi stíhať, som lepší ako ty. Si len obyčajná líška.
- A keď ti stíhať budem?
- Pre mňa za mňa.
Odvrkol som jej, no nebol som o tom, že by mala ísť so mnou, presvedčený. Vedel som ale, že mi stíhať nebude.
Bežal som ďalej a na jej prítomnosť som nereagoval, no prekvapivo mi stále stíhala. Nič hlúpe sa ma neopýtala, a tak som jej nemohol dať najavo, že ju ignorujem.
Zrazu sa ma opýtala:
- Kam bežíš?
- (Ticho)
- Kam bežíš?
- Mhm...
- Fajn, tak ja zastanem.
- Nie!
Vybehlo zo mňa tak nečakane, že ani ja som to nečakal.
- Prečo by som nemala? Veď nikam nebežíš. Si iba akísi hlupák, ktorý nič iné okrem bežania nevie.
Zastal som.
- Viem kam bežím.
- Nevieš... a už nebežíš.
Až teraz som si uvedomil, že som zastal a zistil som, čo je to bolesť nôh. S údivom zo samého seba som si sadol do trávy.
- Prečo si zastal?
- Netuším.
- Tak bež!
- Nepotrebujem bežať.
- A prečo si bežal?
- Neviem.
Kristína Pakesová: Bez padáka
… Dal som si ešte jednu kávu, pretože som sa cítil unavený. Práca ma vyčerpávala. Čísla, ktoré som ťukal do klávesnice starého počítača boli dosť vyšúchané na to, aby som mal dôvod požiadať o novú klávesnicu, pretože si nechcem ničiť zrak. Neurobil som to. Nemám chuť ísť znova do tej kancelárie, kde cítiť zápach osviežovačov vzduchu z reklamy. Aj keby som si zapchal nos štipcom, odignoroval tú hnusnú tapetu s čiernymi kvetmi pri okne, nezniesol by som správanie môjho šéfa. Vždy má nejakú uštipačnú poznámku voči mojej osobe. Buď mu vadí, že dodržiavam pravidelný pitný režim, alebo, že nemočím do pisoára. Radšej si idem svoju potrebu vykonať do uzavetého priestoru, kde nie som nikým sledovaný. Niekedy mám pocit, že ma odtiaľto nevyhodil len preto, lebo som najlepší účtovník. A ja som si myslel, že sa mu páčim. Radšej tieto pochmúrne myšlienky nechávam rozvedenej kolegyni Jane naproti a ja sa budem venovať príjemnejším veciam ako je kancelária môjho šéfa. Napríklad budem premýšlať o tom, ako by som znova zašiel na výlet do Holandska. Kúpil by som si holandskú čokoládu a vychutnával jej lahodnú chuť. Potom by som si šiel zabehať, aby som nemal pocit, že sa mi cukor ukladá niekde na zadku, alebo na stehnách, pretože to sú moje partie, kde priberám. Pri týchto myšlienkach mi už nevadilo vôbec nič. Cítil som sa tak sebaisto ako v lete, keď som nemusel nosiť spodky. Odpútala ma len jedna vec. Nástenné hodiny oproti plastovému oknu. Pozerám sa na ne skoro vždy. Odpočítavam sekundy, do konca pracovnej doby každý deň, okrem Štedrého večera a dovolenky. Je to už taký rituál, bez kterého by som sa cítil nesvoj. Keby tie hodiny zvesili, bol by som smutný.
Volám sa Gusto Chladný. Mám 34 rokov. Bývam v malom mestečku nedaleko Košíc. Som účtovník a mám rád čiernu, bielu, hnedú, tyrkysovú, oranžovú farbu. No a ešte slabý otieň ružovej. Neznášam televizne programy a filmy s americkou produkciou. Moje abmície do budúcnosti sú :
1. Kúpiť si psa.
2. Starať sa o neho dovtedy, kým neumrie.
3. Brať život vážne.
4. Nedávať najavo sklamanie z ľudí v mojej práci.
5. Mať ešte mnoho dalších ambícií.
Okrem toho, že veľmi rád varím a som milovníkom papagájov, som romantický typ človeka, ktorý by si zaslúžil väčšiu pozornosť u mužskej populácie. Niekedy som až priveľmi sebavedomý a idem rovno na vec. V práci sa však musím držať v ústraní, protože som, aký som a môj život nechce nikto prijať. Preto mám sklony k depresiám a možno sú tie sklony trochu aj samovražedné. Prediskutoval som to s mojim psychológom, a ten mi povedal, že je to normálne. Vraj mám už dosť rokov na to, aby som sa usadil a založil si rodinu. Keď ju budem mať, potom uvidím, čo sú to skutočné depresie a samovražedné sklony. Nikdy viac som tam už nezašiel, protože ten cvokár sa obesil v šachte vo výťahu. Napriek jeho tvrdeniu by som chcel mať skutočnú rodinu s malým domom a anglickým trávnikom. Taktiež mám rad deti, chcel by som niekoľko detí, ktoré by som vychovával, príkladne. Niekedy som bol až priveľmi zaujatý svojim výzorom, ale dnes sa už prevažne pozerám na to, aký je človek vo vnútri. Povedal by som vám strašne veľa vecí, ale toto bolo prvé, čo ma o mojej osobnosti napadlo. Dôvodom nesúvislých myšlienok a skákania dejov je moja roztržitá myseľ, ktorá je neustále v pohybe. Vždy ju niečo zaujme, v posledných dňoch sa však sústredím stále na to isté.
Zazvonil telefon. Zdvihnem to? Tak to zdvihni Gusto, nech nečakáš. Do nekonečna.
- Haló?!
- Gusto? Si to ty?
- Ahoj, Maťo. Dobre vieš, že mi nemáš volať do práce. Nechcem, aby sa o nás niekto dozvedel.
- Viem, ale potreboval som ťa počuť.
- Dúfam, že to stretnutie platí.Teším sa na teba. Budem čakať v parku.
- Jasne, Gusto a prepáč prosím.
- Nevadí, musím ísť. Mám prácu. Tak večer.
Zložil. Jeden však ešte stále držal v ruke slúchadlo, ako keby čakal, že v ňom znova zaznie jeho hlas.
Skriňa niekedy taká napráskaná bola teraz takmer prázdna, protože Gusto z nej vyhádzal všetky veci, ktoré mal. Našiel v nej dokonca aj staré dupačky, ktoré nosil, keď mal jeden rok. Na tvári mal zlupovaciu masku. Nohy poctivo neoholené. V tvári výraz dieťaťa, ktoré dostalo pod stromček obľúbenú hračku a niekoľko müsli tyčinek v ústach. Rozmýšľal nad tým, aké by to bolo, keby bol normálny ako každý iný chlap. Možno by teraz pozeral futbal, v ruke držal pivo a bol by hrdý na to, že brucho mu rastie, lebo s pribúdajúcim vekom je to normálne. On sa však tejto predstavy desil, protože nemal rád klasické veci. Vždy musel byť originálny, aj keď jeho originalita sa nestala jeho prednosťou, ako to pri iných ľudoch býva. Cítil sa znova nesvoj, preto si dal na seba najdrahšiu voňavku, ktorú si kúpil pri návšteve Holandska. S rodinou sa nestretáva a ani nebude. Pre matku je syn mŕtvy a otec sa tvári, že žiadneho syna nikdy nemali. Bolo to velké sklamanie pre rodičov, ktorí majú len jedno dieťa. Život sa naučil vnímať tak, ako si ho predstavil on sám. Nepozerá sa na názory druhých, ale na tie, ktoré sa páčia jemu. Teraz má príležitost dokázať sám sebe, že je naozaj ten, ktorý si zaslúži lásku.
Stojí pri moste blízko parku. Vyzerá ako z módneho časopisu. Je presvedčený o tom, že by to mohlo vyjsť. Počuje prichádzajúce kroky a nežný zvuk potoka na druhej strane mosta. Chcel by sa otočiť, ale počká. Nech je to ako vo filmoch. Nech mu ten dotyčný položí ruku na rameno a povie mu zopár pekných slov. … Nevydržal to a otočil sa. Zostal v miernom šoku s pocitom prázdnoty a beznádeje. Možno by tam zostal stáť neotočený aj naveky, len aby neuvidel pohľad, ktorý sa mu naskytol.
„ Myslel som si to. Dobre vieš, že takých ľudí ako si ty, nechcem ani vidieť. Takých ľudí by mali vykastrovať. V nedeľu si zbaľ veci, aby som ťa v pondelok ráno už nevidel v práci.“
Muž sa otočil. Nasadol do auta. Odišiel do svojej kancelárie so škaredou tapetou, alebo za rodinou?
Matej neexistuje. Znova zostal zahanbený, ponížený. Vrchol jeho existencie už nedával zmysel. Musí spraviť niečo, aby zapadol do davu všedných ľudí.
Skočil …
(Ani po dlhom rozmýšľaní som nevedela dať tejto poviedke názov, ktorý by ju vystihoval...)
1.
„Vezmeš si ma?“
Túto vetu počujem vtedy keď pozerám do blba. Unavená po práci.
Moja práca je časovo veľmi namáhavá. Pracujem ako šéfka módneho časopisu DOLLS. Píšem články a rôzne rozhovory so známymi modelkami. Ako stále hovorím: „Krása ženy je v jej nežnosti, ženskosti, kráse, láske a pozitívnej tvorivosti“. Prídem domov vyčerpaná a len málokedy mám náladu na bežné domáce práce.
„Čo si povedal?“ uisťujem sa a pozerám mu priamo do očí.
„Vezmeš si ma?“
Tretí za 35 rokov a zase tá istá otázka. Znova odpoviem Áno . A začnú sa pre mňa posledné dni slobody. Chcem to ? Pozerám sa na neho a on sa usmieva. Ten úsmev. Je tak sladký .
„Robíš si srandu však?“ povedala som .
„Ale ,zlatko, v takúto vážnu chvíľku?“ Vytiahol prsteň. Mám pocit, že to myslí vážne... len dokedy?!
„Tak teda áno,“ usmievam sa.
Bol šťastný. Roztvoril náruč a pritiahol si ma k sebe. Vyobímal ma, vybozkával. A ja? Mám v hlave strašný zmätok. Neviem či som sa rozhodla správne. Zas a znova , už po tretí krát, to isté.
2.
„Ideš sa vydávať?“ opýtala sa ma suseda.
„Áno,“ s radosťou som jej ukazovala ligotavý prsteň.
„A kedy to bude?“
„Neviem. Prsteň je „starý“ pár hodín. O tom sme ešte nepremýšľali.“
„Aha. Tak vám držím palce,“ povedala suseda a odchádzala domov.
„Ďakujem.“
Bola zvláštna. Mala falošný úsmev. Vždy v jej prítomnosti som mala pocit , že ma z celej duše nenávidí. Ale prečo? Závidí mi ? Bola som už dva krát vydatá- nešťastne. Môj prvý manžel bol spisovateľ a prekážala mu moja práca. Pracovala som ako učiteľka žurnalistiky. Bol žiarlivý a prekážalo mu to , že ma každý deň vidí mnoho iných mužov- kolegov, žiaci alebo úplne neznámi muži z mesta. Kvôli nemu som z tejto práce odišla a začala som pracovať v časopise. Začala som písať tak, ako on. Po niekoľkých rokoch začal žiarliť aj na to , že som úspešnejšia ako on. Stala som sa šéfkou. Rozviedli sme sa. O rok na to som urobila znova tú istú chybu. Ale našťastie môj druhý manžel nebol žiarlivý ale nedočkavý. Keď sme sa vzali všetko bolo perfektné ale neskôr sa to už nedalo vydržať. Dôvod prečo sme sa rozviedli bol ten , že strašne túžil po deťoch. Chcel mať veľa detí. Ale ja som na to ešte nebola pripravená. Neustále sme sa za to hádali a ja som to už nemohla vydržať. Podala som o rozvod. Tak som nakoniec ostala sama. A teraz ? znova sa idem vydávať. Smiešne. Ďalší muž v mojom živote. Ale teraz cítim , že je to ten pravý a že si konečne založím ozajstnú rodinu.
Ešte chvíľu som len tak sedela na lavičke pred panelákom. Bol krásny slnečný deň . Priam ideálny na romantickú prechádzku. Neváhala som ani minútu a už som vytáčala číslo môjho drahého.
„Ahoj, Miško , kde si?“
„Práve som na ceste domov, prečo?“
„Čo tak si urobiť menšiu prechádzku ? Vonku je tak krásne . Nebudeme predsa sedieť doma.“
„ Výborný nápad , zlatko. Počkaj ma pred panelákom. Hneď som tam.“
Zlatko . Zbožňujem toto oslovenie. A on to vie. Je úžastný . Po večeroch mi pomáha pri písaní článkov. Obidvaja sme vyštudovali žurnalistiku, preto je to hračka.
Len tak som sedela na lavičke. Slniečko sa svojimi hrejivými lúčmi dotýkalo mojich vlasov i tváre. Privrela som oči a nechala som sa unášať pokojnou atmosférou , ktorá bola naokolo aj v mojom vnútri.
3.
Júnový podvečer . Už sa začína leto. Je teplo, slnko je ako obrovská oranžová guľa , ktorá sa stráca za stromami. Tak ako sa začalo leto. Začali sa aj naše prípravy na svadbu.
„Musíme vybaviť a zariadiť veľa vecí,“ povedala som nervózne.
„Rozoslať pozvánky pre hostí,“ dokončil Michal.
„Musím si kúpiť krásne šaty a ty, Miško ,si musíš vybrať krásny oblek.“
„Ešte chvíľu a budeme svoji, zlatko,“ povedal Michal.
Toľká láska. Je to úžasné až neuveriteľné ako mi všetko čo chcem vychádza.
„Áno,“ odpovedala som s nadšením .
Týždeň prešiel ako voda a je sobota.
Dnes sa vydávam. Stojím pred zrkadlom v tých najkrajších šatách aké som kedy mala. Sú to také tie snehovo biele s dlhokánskou vlečkou. V rukách držím krásnu kyticu z bielych ľalií a tvár mi ohraničujú dva pramienky nakulmovaných vlasov.
„Si nádherná,“ ozvalo sa spoza dverí.
„Miško, choď preč. Vieš predsa , že to prináša smolu.“
Pristúpil a vtisol mi na ústa obrovský bozk
„Ale keď tomu sa nedá odolať,“ povedal a odišiel preč.
Rozosmiala som sa. Všetko mi pripadalo také smiešne. Zatiaľ čo ostatní behajú ako pojašení ja som úplne kľudná. Už som si asi zvykla.
„Andrejka tak poď , už Ťa čakajú,“ povedal otec a podal mi svoju ruku.
„Tak teda poďme.“
4.
„Bola to nádherná svadba,“ šepkala som Miškovi do ucha.
„Áno , zlatko, bola,“ povedal a privrel oči.
„Som šťastná , že Ťa mám.“
Usmial sa. Ešte chvíľu som na neho pozerala ale potom ma „vyrušil“ môj žalúdok. Prišlo mi náhle nevoľno. Najprv som si myslela , že som len zjedla niečo pokazené. Ale ked sa nevoľnosť opakovala a pridali sa k tomu závraty , vedela som , že je to niečo vážnejšie.
„Miškooo , Miškoooo,“ kričala som z kúpeľne.
„Čo sa stalo , zlatko? Prečo tak kričíš?“
Bol taký rozkošný keď sa bál. Chcela som ho chvíľu naťahovať ale nevydržala by som to .
„Miško , budeme mať dieťa.“
„Prosím? To myslíš vážne?“
„Áno,“ povedala som trochu neisto. Výraz jeho tváre nebol taký ako som si predstavovala. Ale po chvíli...
„To je úžasné , zlatko. Ja budem otcom!“
Zobral ma na ruky a začal sa so mnou točiť. Samozrejme len chvíľu , pretože mi prišlo zle.
O šesť mesiacov...
Kráčali sme na ultrazvuk. Bruško som mala krásne guľaté a dosť som pribrala. Miško mi stále hovorí , že budem krásna aj keď budem mať sto kíl. Milý. Viem , že to hovorí len tak aby ma náhodou neurazil.
Sedeli sme na lavičke v nemocnici. Bola som taká nedočkavá.
„Tak poďte mladá pani,“ povedal lekár.
„Dobrý deň,“ povedala som s úsmevom.
„Tak čo tu dnes máme? Ahá , ultrazvuk, v šiestom mesiaci ,“pokračoval „tak si ľahnite pani.“
„Tak, už chcete vedieť čo to bude?“
„Áno,“ povedala som s pohľadom na monitor.
„Mám pre vás úžasnú správu. Čakáte dvojičky- dievčatá.“
Začala som plakať. Bolo to neuveriteľné .
„Počuješ, Miško , budeme mať dvojičky?!“
„Počujem , zlatko.“
Pristúpil a chytil ma za ruku.
„Konečne budeme ozajstná rodina,“ povedala som.
5.
Cestou domov sme sa zastavili v obchodíku s detskými vecičkami. Nakúpili sme veľa šatičiek, nohavíc, tričká , dupačky , topánočky, dve postieľky a plienky. Bola som tak nesmierne šťastná. Uverila som tomu , že šťastné konce existujú.
Natália Mondočková: Čierna ruža
Traja chlapci sedeli na nízkom múriku, ktorý stál neďaleko malého baru. Z baru sa šírila hlasná hudba a za oknami sa pohybovalo mnoho postáv. Chlapci o niečom živo diskutovali, keď sa zrazu dvere baru otvorili a vyšlo z neho asi šestnásťročné dievča. Podišlo ku chlapcom a čosi im povedalo. Jeden z nich sa rýchlo postavil na nohy a nasledoval dievča do baru. Keď
vošli, privítal ich odporný pach cigariet a potu. Za okrúhlymi stolíkmi sedelo množstvo teenegerov a za barom sedelo pár dospelých mužov. Chlapec a dievča prešli do druhej miestnosti kde boli tiež okrúhle stoly, ibaže tu už sedeli páriky. Pri jednom zo stolov chlapec zazrel mladý manželský pár, ktorý sedel pri stole s akousi ženou.
"Juli, choď prosím ťa povedať Bencému, nech ide pre auto." Povedal chlapec dievčaťu a to poslušne odcupkalo von. Chlapec sa ešte raz pozrel na mladý manželský pár a po chvíľke rozmýšľania sa vybral smerom k nim. Keď prišiel ku malému stolíku ktorý stál v tieni za stolom, pri ktorom sedeli jeho rodičia, sadol si a uistil sa, že si ho rodičia nevšimli. Tí aj naďalej o niečom živo diskutovali a chlapec zachytil svoje meno.
"... no a Mangus už zase nevie, čo so sebou. Neustále behá za tým dievčaťom a potom nás otravuje s tými jeho sťažnosťami, že si ho nevšíma a že on je do nej šialene zamilovaný
a podobné sprostosti. A tá jeho "úžasná" malá sestrička za ním stále behá a milo sa na nás usmieva... až je mi z toho na vracanie." Hovorila jeho mama svojej kamarátke.
"Tak prečo ste ich nedali do detského domova, keď vám robia toľko starostí?"
nechápala jej kamarátka.
"Aby si ľudia nešepkali. To vieš... dali by sme deti do detského domova a hneď by sme boli tí zlý my... i keď ti poviem, že v poslednom roku sme o tom dosť rozmýšľali. I keď podľa mňa by stačilo nejako im dať najavo že ich nenávidíme od chvíle, keď sa narodili, ibaže ktovie komu by to potom povedali... úplne najlepšie by bolo ísť na potrat hneď, ako som prvýkrát zistila, že som tehotná. Ibaže vtedy som ani v najmenšom netušila, že s deťmi je toľko problémov. Najskôr mi Mangus zničil postavu a potom všetko to prebaľovanie, hocikedy v noci začal plakať, neustále niečo rozbíjal... a potom ešte aj Onemlibom. Najskôr som s ňou chcela ísť na potrat ale potom sa o nej dozvedel Mangus a už to nešlo, pretože veď také päťročné decko toho narozpráva a ja som naozaj nechcela aby sa na nás všetci zhnusene pozerali a ohovárali nás." Vykladala Mangusova matka a Mangus sa iba zhrozene
prizeral.
"Aj teraz... už sme ich mali plné zuby, tak sme im povedali že Tod musí ísť na služobnú cestu a ja som sa rozhodla ísť s ním. Zarezervovali sme si izbu v tom luxusnom hoteli
a budeme mať od nich aspoň na týždeň pokoj. Ibaže keď si pomyslím že potom mi budú znova píliť uši s tými ich sťažnosťami..." viac už Mangus nevydržal, prudko sa postavil so stoličky a vybehol z miestnosti. Jeho rodičia sa za ním iba šokovane pozerali. Po chvíľke vybehli za ním, no Mangusa už nikde nevideli.
Mangus kráčal po chodníku, ktorý viedol na autobusovú zastávku a po tvári sa mu kotúľali slzy. Celé tie roky boli iba obyčajné klamstvo... po chvíľke zastal a pozrel sa do výkladu predajne zbraní. Vo výklade bola vyložená maličká pištoľ aj s nábojmi. Chvíľu na ňu hľadel s neprítomným výrazom v tvári a potom podišiel ku dverám, ktoré však boli zatvorené. Nazrel cez sklo do obchodu a keď tam nikoho nevidel, podišiel k výkladu a buchol do neho
päsťou. Sklo sa rozbilo a Mangus na ruke zacítil pálivú bolesť. Nevšímal si ju a zobral z výkladu pištoľ aj s nábojmi. Potom sa ako odušu rozbehol preč z mesta. Zastal pri malom lesíku, ktorý v noci vyzeral strašidelne, ibaže Mangusovi pripadalo to najkrajšie miesto na svete. Priložil so k hlave pištoľ a stlačil spúšť. Tesne pred tým, ako mu guľka rozpárala hlavu si spomenul na svoju malú sestričku. Ako jej niečo také môže urobiť? Ako ju môže nechať napospas tým netvorom čo si hovoria ich rodičia? No už bolo neskoro. Guľka už nešla vrátiť späť...
O pár sekúnd sa Mangus pozeral na svoje znetvorené telo a nevedel pochopiť, čo sa to vlastne stalo. V diaľke začali húkať sirény a o chvíľu sa spoza rohu vyrútilo zo päť policajných áut. Mangus za so záujmom pozeral, ako vystúpili z áut a začali si obzerať jeho telo. Myslel však iba na jedinú vec. Ako mohol byť taký hlúpy a nechať svoju milovanú sestričku bez ochrany v tomto svete plnom hnevu a nenávisti? A v tom si uvedomil, že dostal šancu napraviť svoju nehoráznu chybu. Veď koniec koncov, Onemlibom má zajtra narodeniny! Mangus sa pousmial a rozbehol sa smerom ku ich domu. Zrazu sa odrazil od zeme a letel vzduchom ako nejaký superhrdina... alebo ako duch. Zrazu pod sebou uvidel ich dom a zletel k nemu. Nečujne vkĺzol cez zatvorené okno do izby svojej sestričky. Dlho ju pozoroval ako spí, keď ho zrazu vyrušili hlasy jeho rodičov, prichádzajúce zdola. Zvedavo zišiel o poschodie nižšie do priestrannej obývačky. Na sedačke, ktorá bola umiestnená uprostred miestnosti sedela jeho matka a usedavo plakala. Nad ňou stál jej manžel, ktorý vyzeral zronene. Vo dverách stál policajt, ktorý ich očividne priviezol. Pri pohľade na rodičov si Mangus pomyslel, že si všetko to zlé, čo o ňom povedali jeho rodičia iba vymyslel. No len čo sa za policajtom zavreli dvere, Todovi sa na tvári objavil nepríjemný úškľabok a Irena
zdvihla tvár, na ktorej nebolo ani stopy po slzách.
"Toto je azda ten najšťastnejší deň v mojom živote." Oznámil Mangusov otec
svojej manželke.
"No vlastne..." Irena sa zatvárila zúfalo, "možnože nám bude i chýbať!" povedala a jej muž sa na ňu neveriacky pozrel. Vtom sa Mangusova matka rozosmiala a jej manžel sa k nej pridal. Mangus to už nemohol vydržať a tak vyletel von oknom, trochu sa prevetrať. Do domu sa vrátil okolo obeda druhého dňa. Svoju sestru našiel v jej izbe usedavo plakať. V rukách
zvierala plyšového zajačika, ktorého jej kúpil na jej ôsme narodeniny.
"Onemlibom..." začal Mangus, zronený z toho obrazu. Nechcel aby bola jeho malá sestrička smutná... Onemlibom zdvihla uslzenú tváričku a so strachom sa na neho pozrela.
"Ty... ty si predsa mŕtvy!" vyhŕkla a zočí sa jej spustil nový príval sĺz.
"Ja viem." Povedal Mangus prekvapený z toho, že ho vidí.
"Ale... ale..." zakoktala sa Onemlibom a strachom privrela oči.
"Práve ma povýšili! Stal som sa tvojím osobným strašidlom!" pokúšal sa zažartovať Mangus, no Onemlibom ho zobrala vážne. Vtom Mangus začul hlasy svojich rodičov a do tváre sa mu vkradlo znechutenie.
"Uvidíme sa znova o rok!" vyhŕkol a vyletel cez stenu von. V ten deň sa jej už neukázal, no neustále jej bol nablízku. Keď sa s ňou chcel na druhý deň porozprávať zistil, že ho nevidí. Napriek tomu bol neustále pri nej a pomohol jej nájsť si skvelých kamarátov. Postupne si uvedomoval, že sa ho začala báť. A od strachu je už len krôčik k nenávisti...